Trošku ma zamrzelo, že „realistický“ text skončil „abstraktným“ konštatovaním, že Boh aj tak v každom z nás vidí obrovskú hodnotu. Kto je ten Boh? Akú hodnotu pre nás by mal Boh mať? Prečo by takému ateistovi malo záležať na tom, či sa jeho životné dielo páči Bohu alebo nie? Prečo by sa cena ľudského života mala vyjadrovať v tom, ako si ľudský život cení Boh?
Ja osobne sa necítim byť veriacim, pretože veľa vecí, ktoré sa vo svete dejú, nesúhlasí s tým, že Boh existuje a má nás všetkých rád. Ak sa šťastným manželom narodí postihnuté dieťa, vysvetľujte jeho rodičom, že Boh nás miluje. Ak vo vojne zomierajú nevinní civilisti, ak niekto zavraždí nevinné dieťa, vysvetľujte, že pán Boh dal, pán Boh vzal. Mne osobne to príde alibistické. Kedykoľvek sa niečo stane, čo sa prieči ľudskému rozumu, kedykoľvek si človek nevie vysvetliť javy a situácie, do ktorých sa dostal, má tendenciu hľadať východisko v Bohu, pretože to tak skrátka Boh chcel a nie je už viac čo dodať.
V minulosti zohrávalo náboženstvo väčšiu úlohu ako dnes, pretože si človek nevedel vysvetliť mnoho prírodných úkazov. V súčasnosti celkom presne nerozumiem, akú úlohu má náboženstvo v spoločenskom živote. Ak sa ním udržiava morálka v spoločnosti, prečo je toľko afér, v ktorých sa zmietajú kresťanské inštitúcie dokonca na najvyšších miestach? Na čo je komu jihád – svätá vojna? Prečo sa navzájom vraždia Palestínci a Izraelci? Z minulosti... križiacke výpravy... V mene koho? Milujúceho Boha? A určite by sa našlo mnoho ďalších príkladov z celého obdobia existencie ľudského rodu.
Nehovorím o tom, že náboženstvo je niečo zlé. Ale mnohí cirkevníci, ktorí by sa mali a majú starať o „realizáciu“ viery, sú tiež len bytosti omylné. Oveľa nebezpečnejšia je však skupina ľudí – fanatikov, ktorým chýba zdravý úsudok a sú ochotní brať náboženské texty smrteľne vážne. Bibliu a mnohé iné významné sväté texty určite písali múdri ľudia, len mám pocit, že im práve preto mnoho iných ľudí nerozumie. Nerozumejú symbolizmu, ktorý sa v nich vyskytuje. Majú tendenciu veci chápať doslova a veriť zázrakom, ktoré sa mohli ale aj nemuseli stať. Je to vlastne jedno, či sa skutočne stali. Boha a jeho činy netreba vysvetľovať ani dokazovať. Čo ale treba, je zamyslieť sa nad tým, čo autor chcel naznačiť...
Viera v Boha je každého súkromná vec. Pomáha mnohým ľuďom v núdzi nájsť oporu, keď žiadnu inú oporu nenašli. Ale je to zároveň silný nástroj, ktorý paradoxne môže dohnať k nevraživosti a nenávisti ľudí, ktorí veria v niečo iné, pretože sa zhodou okolností narodili v rodinách s odlišným vierovyznaním alebo si ho nemohli slobodne zvoliť. Pri takomto nepochopení sa môže stať, že každý vidí spravodlivosť niekde inde.
Hoci som, ako som už napísal, dušou skôr ateista, nedá mi nespomenúť ešte jednu poznámku, keď si spomeniem na isté video, v ktorom vystupoval slávny zoológ a evolučný biológ Richard Dawkins. Ten je známy svojimi ateistickými názormi na svet, ktorému vládne „sebecký gén“. Dokonca je autorom celej hrubej knihy s názvom Boží blud, ktorá je asi tak zaujímavá ako by ste čítali 500-stranovú rozpravu o tom, či bolo skôr vajce alebo sliepka. Ale ide o to, že na tom videu sa ho jeden pán z hľadiska pýta, ako by vysvetlil fakt, že sa mu stalo v živote niečo hrozné (tuším mu zomrel niekto blízky) a cez túto hroznú udalosť sa dostal tak, že sa utiekal k Bohu, či si skrátka aj potom pán Dawkins myslí, že Boh je pre ľudí „nepotrebný“. Na to mu slávny vedec teatrálne odpovedal, že len halucinuje, čím vyvolal podobnú reakciu, ako to zvykne bývať v typických amerických show, kde sa zdá, že je 90% ľudí komparzistov. A reakcia úbohého dedka bola: „to bolo veľmi necitlivé, pán Dawkins“. Tak nejako som si aj ja o vedeckom popularizátorovi Dawkinsovi pomyslel svoje...
Všetko je vecou rešpektu a tolerancie. Zdá sa, že tolerancia vierovyznania vie byť aj v dnešnom veku veľkým problémom. Človek by mal veriť predovšetkým sám sebe a svojím činom. Nič by sa nemalo skrývať za ospravedlnenie, že to určite tak pán Boh chce. Ak som sa v úvode svojej úvahy pýtal, akú má mať Boh pre nás hodnotu, tak asi tak veľkú, aby sme pri pomyslení na neho mali pocit pokoja, nadhľadu nad každodenné problémy alebo nad životnou krízou, ktorú prežívame. A kto je Boh? Boh nie je nejaký starý, vážený pán (či už je mužského alebo ženského rodu), ktorý vysedáva na bielom obláčiku a pozoruje naše životy. Tým chcem povedať, že Boh nie je niekto hmotný, ktorého existenciu treba dokazovať, a ktorý riadi ľudský život z externej pozície. Je súčasťou nás a len my rozhodujeme o tom, či existuje alebo nie.
