Ako by sa dala definovať láska?
Láska dvoch ľudí je proste niečo magické, čo sa zobrazuje v maľbách, zhmotňuje v sochách, o čom sa píše v básňach a spieva v piesňach už od nepamäti. Láska je svojim spôsobom veľmi hlboký cit, ktorý je intenzívne prežívaný a má blahodárne účinky na imunitný, srdcovo-cievny a nervový systém. Zaľúbený človek je zdravší, kreatívnejší, optimistickejší, má pocit, že zvládne všetko na svete.
Prvá láska v ľudskom živote je zvyčajne tá najkrajšia, na ktorú sa nezabúda. Popravde, nemusí byť naozaj nakrajšia, ale všetko v živote človeka, každé významnejšie obdobie alebo udalosť, sa v priebehu rokov mení na krátku spomienku, akési zhrnutie. Tomu zhrnutiu potom uveríme a nepotrebujeme si pamätať všetky súvislosti. Dokonca je pravdepodobné, že o 50 rokov, si ich naozaj ani pamätať nebudeme, ale táto, možno len jediná veta, toto zhrnutie, ostane v pamäti navždy. To je taký malý sofistikovaný trik mozgu, ktorý nám dovoľuje pamätať si minulé udalosti v podstatne skrátenej forme, takže si ich môžeme pamätať viac. Zjednodušene povedané, ak chcem uveriť tomu, že prvá láska bola niečím výnimočným, spravidla si budem pripomínať len to pekné a postupne sa to zhrnie do spomienky, ktorá môže napr. mať podobu: „Prvá láska, hmmmm, tá bola skutočne najkrajšia v celom mojom živote“. Preto je veľmi dôležité, čomu chceme uveriť, a čo si z každej udalosti chceme zapamätať ako spomienku alebo ako ponaučenie. Samozrejme, ide o celý proces „zjednodušovania“, ktorý sa postupne vytvára aj niekoľko rokov. Na nás však je, akým smerom ho chceme hnať. Či si chceme prvú lásku pamätať v tom dobrom, alebo naopak sme boli citovo ranení a budeme si pamätať: „Prvá láska, ani nespomínaj, bola to tá najhoršia vec v mojom živote!“. Hoci sa v jej súvislosti stalo aj mnoho pekného, zabudne sa.
Nebudem však už ďalej rozprávať o prvých láskach, tie sú napriek všetkému predsa len špeciálnou kategóriou lások, ktorá by mala byť pokladaná za všeobecne pozitívnu. Ak ňou nie je, skrátka to nie je prvá láska, a tá príde až po nej. :-)
Teraz mám na mysli lásku, ktorá v mnohých znakoch pripomína prvú lásku. Dajme tomu, že sa človek za niekoľko rokov zamiluje viackrát. Jedna láska je lepšia, dlhšia, modrooká, iná je horšia, trvá kratšie, môže byť rovnako modrooká, ale nemusí byť. Nič z toho však nie je to, čo sa zvykne označovať pojmom pravá láska. Potom ale príde niečo, čo pravú lásku nápadne pripomína. Definíciu pravej lásky skúsim trošku rozviesť. Človek je zrazu ochotný spraviť pre toho druhého čokoľvek, bez akéhokoľvek logického alebo racionálneho úsudku. Dajme tomu, že JEHO romantická duša, ušliapaná všetkými neúspechmi a zmierená s tým, že reálny život je v naprostom protiklade s romantickým, znovu nájde dôvod ožiť. Jednoducho cíti JEJ výnimočnosť, vidí spriaznenú dušu, nepočuje neprajníkov. Hľadá riešenia a spôsoby ako byť spolu, ako JU potešiť každý deň hocijakou maličkosťou, skrátka oddať sa naplno láske. Len tak, bez vlastného osobného prospechu.
V nejakom okamihu však príde vytriezvenie a zistí, že sa stal obeťou. Manipulácie. Prvotriedneho herectva. Už mu zrazu láska nepríde ako niečo nádherné a prospešné, ale ako zákerná dvojsečná zbraň. Zrazu je všetko inak. Človeka, ktorého si idealizoval, svoju Hviezdičku na konci tmavého tunela, zrazu niečo rozdupalo a rozprášilo jej popol po šírom okolí. Teda..nebolo to ani tak niečo, ako samotná Hviezdička, ktorá však nevybuchla pompézne ako supernova, ale ako trápna petarda v odpadkovom koši. Zrazu dostávajú spomienky, to čo si chceme v starobe pamätať, opačný ráz. To, čo bolo dlho vnímané ako najkrajší romantický cit, stáva sa čiernou morou, proti ktorej sa treba brániť.
Zvláštny je ten ľudský mozog. Má tendenciu všetko vnímať čierno-bielo, všetko zjednodušovať, škatuľkovať, kategorizovať. Prečo nemôže v niektorých veciach existovať aj sivá? Ale dá sa milovať inak ako naplno? A čo ostane z duše človeka, keď zistí, že sa v „pravej láske“ hlboko zmýlil? Je vôbec schopný nájsť „ďalšiu“ pravú lásku? Čo je vlastne potom tá pravá láska? Doplňme trochu teda definíciu. Z tejto skúsenosti vyplýva minimálne jedna vec, a to, že pravá láska musí byť vždy vnímaná zo spoločného pohľadu dvoch ľudí. Musí ísť o určitú symbiózu. A tu nehovorím o symbióze, ktorá pretrváva v endorfínovom opojení a nosí ružové okuliare. Hovorím o symbióze, kedy činy jedného sú podporované činmi toho druhého. Samozrejmosťou je vzájomný rešpekt a tolerancia. Vraví sa, že vždy jeden vo vzťahu miluje viac ako ten druhý. Ak je ten rozdiel príliš veľký a trvá neúmerne dlho, je priam až nedôstojné v tomto prípade bojovať o srdce, ktoré si vašu lásku zrejme absolútne nezaslúži. Prečo udržiavať svetlo Hviezdičky pri živote, keď tá už dávno chce zhasnúť a pobrať sa svojou cestou?...
Páči sa mi jeden výrok, ktorým by som uzavrel tento môj pokus o úvahu: „Ak v živote nájdeš cestu bez prekážok, určite nevedie nikam.“ Ale čo ak je tých prekážok príliš veľa? Kde je tá rozumná hranica, čo ešte má zmysel vydržať a kedy si už povedať dosť? Poviem vám, keď si myslíte, že zažívate pravú lásku, žiadna rozumná hranica neexistuje! Až na konci tejto cesty zistíte, či stojíte na prahu rajskej záhrady alebo vás čaká veľmi hlboká priepasť.
Nič však nie je až také čierno-biele...
